Peter Belobrad: Vajnory sú dedina v meste a futbal tu robíme srdcom

Koncom roka 2025 sa vo Vajnoroch podarila významná vec – zámena pozemkov pod futbalovým areálom. Aj v tejto súvislosti sme o rozhovor požiadali dlhoročného futbalistu, odborníka na šport a generálneho sekretára FK Vajnory Petra Belobrada. Aktívne sa zapája aj do života mestskej časti, okrem iného pôsobí aj ako člen stavebnej komisie.

V rozhovore hovorí, že vďaka zámene pozemkov sa dnes pre FK Vajnory otvárajú  nové možnosti. „Doteraz to klub limitovalo prakticky vo všetkom. Nemohli sme žiadať granty na výstavbu infraštruktúry ani na zveľaďovanie areálu. Získavali sme iba menšie granty na pomôcky, prípadne drobné úpravy. Nemohli sme budovať stavby s pevnými základmi, iba dočasné riešenia“, hovorí v rozhovore Peter Belobrad

Do Vajnor ste sa neprisťahovali ako rodený Vajnorák. Mohli by ste podrobnejšie priblížiť, ako sa začal váš príbeh vo Vajnoroch a akým spôsobom doň vstúpil futbal?

Poviem to stručne, ale od začiatku. Do Bratislavy som prišiel študovať na vysokú školu, konkrétne na Stavebnú fakultu. Pochádzam z Komárna. Počas štúdia som si tu našiel priateľku a približne vo veku 23 rokov som sa postupne prisťahoval do Vajnor. Práve v tom období som začal hrávať futbal za FK Vajnory a odvtedy tu pôsobím prakticky nepretržite.

Začínal som ako stredný záložník, neskôr som hrával na poste stopéra. Dlhé roky som bol kapitánom mužstva. Podarilo sa nám dosiahnuť pomerne slušné úspechy – vybojovali sme víťazstvo v štvrtej lige a dva roky sme pôsobili v tretej lige. V tom čase sme mali dokonca A-mužstvo aj B-mužstvo. Prvý rok v tretej lige sme skončili na piatom mieste, čo je historický úspech Vajnor. Také vysoké umiestnenie v tejto súťaži tu dovtedy nebolo.

Neskôr som hrával za B-mužstvo, potom sme ešte niekoľko rokov pôsobili v štvrtej, piatej a napokon šiestej lige. Od približne štyridsiatky – dnes mám 45 rokov – som postupne ukončil aktívnu hráčsku kariéru. Tento rok už pôsobím ako vedúci mužstva a venujem sa primárne mužskému futbalu. Zároveň som členom výkonného výboru, kde sa nás približne deväť stará o chod celého klubu.

Samozrejme, stojí to veľa času – aj na úkor rodiny a práce – ale je to náš koníček. Robíme to srdiečkom a všetkých nás to veľmi baví.

Spomínali ste viaceré úspešné obdobia. Na ktoré konkrétne obdobie alebo udalosť z vášho pôsobenia vo Vajnoroch spomínate najradšej a prečo?

Pamätám si najmä obdobie, keď som do Vajnor prišiel. Bola tu veľmi dobrá partia chlapcov. Hoci boli väčšinou starší, hneď ma medzi seba prijali. Vďaka futbalu som okamžite spoznal veľké množstvo ľudí.

Ako mladý študent som sa dostal do stavebnej komisie, kde som niekoľko rokov pôsobil a dnes som jej členom opäť. Otvorilo mi to dvere medzi Vajnorákov. Poznám tu naozaj väčšinu Vajnorákov a myslím si, že aj väčšina pozná mňa. Cítim sa tu veľmi dobre.

Založil som si tu rodinu, mám tu bývanie a záleží mi na tom, aby sa Vajnory ďalej rozvíjali.

Veľkým míľnikom bolo obdobie približne pred desiatimi rokmi, keď sme založili FK Vajnory ako občianske združenie. Deväť z nás sa stalo členmi výkonného výboru a prezidentom sa stal Richard Fekete. Rozhodli sme sa klub postaviť na mládeži, pretože tá bola v tom čase na veľmi nízkej úrovni. Mali sme jedno mužstvo žiakov a jedno mužstvo dorastencov, spolu maximálne okolo 60 detí, ktoré sme tu vtedy viedli.

Postupne sme klub začali budovať systematickejšie. Veľká vďaka patrí Rišovi Feketemu ako hlavnému metodikovi a trénerovi s licenciou UEFA A. Postupne vytvoril mládežnícke tímy a dnes ich máme naozaj veľa. Aktuálne evidujeme približne 300 detí.

Členská základňa s približne 300 deťmi už dosahuje parametre akadémie. Ako toto číslo vnímate v porovnaní s profesionálnymi klubmi na Slovensku?

Treba povedať, že napríklad akadémia Železiarne Podbrezová má približne 220 detí. Slovan Bratislava má okolo 300 chlapcov a 100 dievčat. Trnava je na podobných číslach. Vajnory, ktoré hrajú seniorskú šiestu ligu, majú 300 detí.

Ak sa pozrieme na celkové štatistiky, na Slovensku je približne 1 600 klubov a podľa počtu detí sa pohybujeme približne na 69. mieste. To je vzhľadom na veľkosť Vajnor naozaj veľmi pekné umiestnenie.

Takáto rozsiahla mládežnícka základňa však prináša aj nároky na priestory a infraštruktúru. Narážate už na kapacitné limity a ako chcete ďalej pracovať s mládežou – smerom k ďalšiemu rastu alebo ku kvalite?

Od začiatku sme išli cestou náboru, nie výberu. Tešili sme sa z každého dieťaťa a dávali sme šancu všetkým. Nebolo to o tom, že by hrali len vybraní najlepší.

Postupne však narážame na hranice kapacity. Máme 300 detí a seniorský tím, pričom všetci trénujú na jednom hlavnom ihrisku. To je extrémne vyťažené. Od pondelka do piatka je obsadené približne od štvrtej popoludní do pol deviatej večer a cez víkendy sa tam hrajú zápasy. Ihrisko si prakticky neoddýchne.

Náš kolega z výkonného výboru Martin Meško má na starosti celé technické zázemie areálu. Stará sa o trávnik, kosačky a zabezpečuje všetko potrebné spolu s naším hospodárom Lackom Sabom. Majú to teda kompletne pod kontrolou. Podľa odborných odporúčaní, ktoré si Martin naštudoval, by optimálna ročná vyťaženosť ihriska mala byť približne 900 hodín. My však dosahujeme približne 2 200 hodín ročne. To znamená, že ihrisko je viac než dvojnásobne preťažené a trávnik dostáva naozaj zabrať.

Vlastnícke vzťahy pod ihriskom donedávna neboli vysporiadané. Do akej miery mení zámena pozemkov možnosti ďalšieho rozvoja klubu?

Je to veľmi zásadná zmena. Trvalo to dlhé roky – začalo sa to riešiť ešte za starostu Mrvu a teraz sa to podarilo súčasnému starostovi Michalovi Vlčekovi. Čakali sme na to veľmi dlho. Vďaka tomu sa nám však dnes otvárajú  nové možnosti a verím, že je to prvý krok k ďalšiemu rozvoju.

Doteraz nás to limitovalo prakticky vo všetkom. Nemohli sme žiadať granty na výstavbu infraštruktúry ani na zveľaďovanie areálu. Získavali sme iba menšie granty na pomôcky, prípadne drobné úpravy. Nemohli sme budovať stavby s pevnými základmi, iba dočasné riešenia.

Sme vďační mestskej časti a samozrejme Michalovi Vlčekom, že to konečne dotiahol s  obrovskou vervou. Je nám samozrejme jasné, že to nestálo päť korún. Bola to dlhodobá činnosť a stálo to nemalé peniaze a otvára sa nám to dvere, Samozrejme. Ale bol to prvý nevyhnutný krok, aby sme mohli pokračovať úspešne ďalej.

Máte už konkrétne krátkodobé a dlhodobé plány rozvoja areálu?

Áno, máme krátkodobé aj dlhodobé plány. V spolupráci s Fakultou architektúry boli spracované bakalárske práce na tému rozvoja futbalového areálu. Študenti predstavili vízie, ako by mohol areál vyzerať v horizonte rokov 2040 – 2050 – nové zázemie, nová tribúna, parková úprava pre deti a podobne.

Z krátkodobého hľadiska chceme po právnom vysporiadaní pozemkov žiadať o granty, napríklad z Fondu na podporu športu. Radi by sme prerobili bufet, vybudovali dve plnohodnotné šatne a zveľadili ďalšie časti areálu. Väčšie projekty by sme chceli realizovať v spolupráci s mestskou časťou.

Presuňme sa k aktuálnej situácii v seniorskom futbale. Ako prebieha zimná príprava, ako vyzerá aktuálne postavenie mužstva a s akými ambíciami vstupujete do jarnej časti sezóny?

Čo sa týka seniorského futbalu, mali sme teraz krátku prestávku a so zimnou prípravou sme začali 4. februára. Trénujeme trikrát do týždňa na Mladej Garde spolu s mužstvami U19 a U17. Každý tréning trvá približne hodinu a pol. Cez víkendy hrávame prípravné alebo súťažné zápasy.

Aktuálne sme na treťom mieste tabuľky. Našou ambíciou je určite zabojovať o postup. Minimálne je to moja vízia a veľmi by som si želal, aby sa nám podarilo postúpiť späť do piatej, prípadne štvrtej ligy. Myslím si, že tam Vajnory patria. Úroveň piatej či štvrtej ligy nie je výrazne vyššia ako šiesta liga. V každej súťaži sú možno dve či tri mužstvá, ktoré výraznejšie vyčnievajú, ale zvyšok je veľmi hrateľný futbal.

S našou mládežníckou základňou, najmä s kategóriami U19 a U17, môžeme do budúcna počítať s pravidelným prísunom kvalitných hráčov. Druhý rok funguje kategória U19, ktorá predtým vôbec nebola. Podarilo sa vytvoriť veľmi dobrú partiu chlapcov z Vajnor aj z okolia. Budúci týždeň ideme spoločne na sústredenie do Púchova, kde chceme mladých hráčov ešte viac začleniť medzi seniorov a postupne ich zapájať do zápasov A-mužstva.

Znamená to teda, že cestu k posilneniu mužstva vidíte najmä v práci s vlastnými odchovancami a nie v angažovaní platených hráčov zvonka?

Presne tak. Nechceme ísť cestou platených hráčov. Túto skúsenosť už máme z obdobia, keď sme hrali tretiu ligu. Ukázalo sa, že to nie je dlhodobo udržateľné. Keď sa zastaví financovanie, hráči odídu a celé sa to rozpadne.

My to budujeme inak – na komunite a dobrej partii. Snažíme sa vytvárať priaznivé podmienky formou rôznych benefitov. Po zápase si chlapci môžu posedieť, dať si pivo či klobásu. Vďaka nášmu hospodárovi a ľuďom okolo klubu majú zabezpečené aj regeneráciu – saunu, masáže a podobne. Nechceme nikoho platiť, pretože to nerobí dobrotu v kolektíve, keď niekto je platený a niekto nie. Robíme to len srdiečkom a myslím si, že sa nám podarilo vytvoriť veľmi dobrý kolektív, kde je prirodzený mix starších skúsených hráčov a mladých chalanov z devätnástky. Funguje tam veľmi dobrá symbióza.

Futbalový klub sa už v minulosti blížil k storočnici fungovania, čo je na pomery mestskej časti veľkosti Vajnor obdivuhodné. Okrem toho sa však do povedomia dostalo aj podujatie Vajnorská penalta. Ako by ste ho predstavili čitateľom, ktorí sa ho ešte nezúčastnili?

Vajnorská penalta má za sebou už 14 ročníkov. Je to veľmi pekná a vydarená akcia. Autorom myšlienky je Jaro Križan, ktorý ju pred rokmi vymyslel a postupne sa z nej stalo tradičné podujatie.

Ide o súťaž v kopaní penált, ktorá prebieha vyraďovacím systémom. V prvom kole je ešte možnosť dokúpiť si druhú šancu, ak niekto vypadne, no v ďalších kolách už každý nepremenený pokus znamená automatické vyradenie. Každoročne sa prihlasuje približne 100 až 140 účastníkov, čo je veľmi pekné číslo.

Zápisné bývalo okolo 10 eur a súťaží sa o hodnotné ceny, ktoré zabezpečujú naši sponzori. Medzi cenami býva napríklad zapožičanie auta na víkend, bicykel, televízor či mobilný telefón. Súčasťou podujatia je aj program pre deti – skákací hrad, detská súťaž v kopaní penált, kategórie pre ženy aj seniorov. Je to naozaj komunitná akcia, ktorá spája Vajnorákov.

Pôvodne sa konala v septembri, no presunuli sme ju na jún, aby sme mali stabilnejšie počasie a dlhšie svetlo. V lete môžeme program natiahnuť aj do večerných hodín, posedieť si dlhšie a vytvoriť príjemnú atmosféru.

Ako člen stavebnej komisie sledujete aj širšie dianie vo Vajnoroch. Čo vás osobne najviac oslovilo na bývaní vo Vajnoroch a čo si na tejto mestskej časti najviac ceníte?

Vajnory sú podľa mňa typická „dedina v meste“. Majú svoj charakter, pokoj a komunitného ducha. Je tu veľa rodinných domov, dobrí ľudia a príjemná atmosféra. Je tu pokoj, relatívne bezproblémové parkovanie, necítiť tu negatívne javy, ktoré sú bežné vo väčších mestských častiach.

Máme tu dve základné školy, dobrú občiansku vybavenosť, blízkosť železničnej stanice, napojenie na diaľnicu, blízko je letisko. Pracujem v Rakúsku a logisticky je to pre mňa ideálne – napojím sa na diaľnicu a za pár minút som mimo Bratislavy.

Z hľadiska rekreácie máme športoviská, zeleň, možnosti pohybu. Je to veľmi komfortné miesto na život. Ja osobne sa tu cítim veľmi dobre a úprimne – z Vajnor sa neodchádza. Keď som sa sem presťahoval, kúpil som si tu byt, založil rodinu a nemám dôvod uvažovať o odchode.

Keď ste prvýkrát počuli o plánovanej výstavbe nemocnice v blízkosti Vajnor, aká bola vaša prvá reakcia a ako tento projekt vnímate dnes?

Prvá reakcia bola taká, že z hľadiska občianskej vybavenosti je to určite plus. Mať nemocnicu v blízkosti znamená lepšiu dostupnosť zdravotnej starostlivosti, čo je dôležité najmä s pribúdajúcim vekom.

Samozrejme, každý takýto projekt prináša aj svoje negatíva, najmä dopravnú záťaž. Ako člen stavebnej komisie však vidím, že sa riešia aj infraštruktúrne opatrenia – severný obchvat Vajnor, napojenie na D4, rozšírenie Rybničnej cesty a podobne. Mali sme možnosť dávať podnety a návrhy, ako situáciu zlepšiť a minimalizovať negatívne dopady na Vajnory.

Dôležité je, aby sa zachovala kvalita bývania. Zatiaľ mám pocit, že komunikácia funguje a že sa naše pripomienky berú vážne.

Čo vám vo Vajnoroch chýba? Je tu nejaká oblasť alebo vec, ktorú by podľa vás bolo potrebné zlepšiť alebo doplniť?

Čo mi vo Vajnoroch chýba? Určite by som ešte privítal rozvoj v oblasti športu. Ako futbalisti by sme potrebovali ďalšie ihrisko, ale pokojne by som doprial priestor aj iným športom – napríklad tenisové kurty, ďalšiu telocvičňu a podobne. Veľkým prínosom by bola aj umelá tráva.

Som presvedčený, že je dôležité, aby deti aj dospelí trávili čas športom. Práve v tom vidím budúcnosť. Všetci hľadáme kľúč k dlhovekosti a podľa mňa je ukrytý najmä v silovom tréningu, športe a pohybových aktivitách. Preto by som investície smeroval predovšetkým do športu.

Čo sa týka bývania, infraštruktúry a občianskej vybavenosti, tu mi naozaj nič nechýba. Všetko máme doslova na skok.

Úprimne, nič zásadné mi tu nechýba a ani by som nechcel, aby sa tu stavalo niečo megaveľké. Bol by som radšej, keby Vajnory zostali také, aké sú – aby sme si zachovali pokojný život, ktorý tu máme, a aby to takto pokračovalo aj naďalej.